Hodvábna Cesta

Hodvábna cesta lákala už od nepamäti rôznych dobrodruhov a obchodníkov, ktorí od nej čakali závratné zbohatnutie. Je to cesta opradená legendami o skrytých pokladoch, stratených karavánach a blúdiacich obchodníkoch. Cesta, ktorá spájala východ so západom.

Aj keď naša cesta pôjde po druhý najvyšší vrch našej planéty K2, budeme sa presúvať nielen po legendárnej Karakoram highway, ale takisto budeme kopírovať aj známu hodvábnu cestu, ktorá tadeto prechádzala a bola dôležitou dopravnou spojnicou.

Čo to je tá hodvábna cesta?

Hodvábna cesta začala písať svoju históriu za čínskej dynastie Han (206 pred n.l – 220 n.l.). Boli to práve čínske dynastie, ktoré sa zaslúžili o rozvoj hodvábnej cesty. Najväčší rozkvet dosiahla za dynastie Tang (618 – 907), ktorá sa snažila rozvíjať aj iné neznáme obchodné cesty. Kde mala hodvábna cesta začiatok a kde končila? Európan mohol vyraziť z územia dnešného Talianska, konkrétne z Benátok, ako to urobil napríklad Marco Polo, a plaviť sa loďou smerom do Palestíny alebo Konštantínopolu. Tam ich privítala zmes umenia celého vtedajšieho známeho sveta – rímska, islamská a byzantská kultúra. Každého návštevníka prekvapilo obrovské mesto s viac ako 250 tisíc obyvateľmi. Len na porovnanie, vtedajšie najväčšie európske mestá mali maximálne 25 tisíc obyvateľov, napríklad Paríž 15 tisíc, stredoveká Bratislava mala „iba“ 4 tisíc. Od Konštantínopolu sa ďalej postupovalo smerom na Čierne more do arménskych hôr, kde sa nachádza najstaršia kresťanská komunita na svete a kde je kresťanstvo najdlhšie fungujúcim štátnym náboženstvom. Z arménskych hlbokých údolí do súčasného Azerbajdžanu a odtiaľ do Teheránu. Práve tu sa stretávali dve hlavné cesty smerom do konečnej stanice Xi-an. Druhá cesta, na ktorú sa napájali menšie cesty, smerovala z Palestíny do Damašku, Aleppa, Bagdadu až do Teheránu. Karavány si dopriali niekoľkodňový až niekoľkomesačný oddych. Z Teheránu postupovali karavány ďalej smerom do Turkmenistanu, do mesta Mehr, do uzbeckej Buchary, Samarkandu a do Biškeku v dnešnom Kirgizsku. Potom nasledovala asi najťažšia skúška karaván – púšť Taklamakan, ktorá je zároveň aj druhou najväčšou piesočnou púšťou na svete a vôbec jedným z najodľahlejších miest na svete. Karavány využívali miestnych sprievodcov na prechod, lebo len oni vedeli, kde sú pramene a kde sa dá prenocovať. Keď sa dostali do mesta Urumči na území dnešnej Číny, mali vyhraté, pretože tam ich čakali bohaté pramene, ovocie a jedlo. Neraz práve toto mesto slúžilo pre cestovateľov ako oáza života. Odtiaľ karavány putovali smerom na Turpan, Cop Nhlar, Dunhuang až do konečnej stanice Xi-an, konkrétne do moslimskej štvrti, jedinej v celej Číne. Pre väčšinu cestovateľov to znamenalo koniec ich putovania. Tu sa stretávali obchodníci z celej Číny a Japonska. História hodvábnej cesty, ktorá sa začala písať od roku 206 pred n.l. viac menej pokračovala až do roku 1453. Dovtedy cesta prežila nájazdy Rimanov, moslimov, križiakov, seldžuckých Turkov. Každý si uvedomoval, že hodvábna cesta prospieva všetkým. Až prišiel rok 1453 a dobytie Konštantínopolu osmanskými Turkami. Osmani uzavreli všetky cesty a každý kto chcel prejsť, musel platiť obrovské poplatky, čo sa samozrejme nikomu neoplatilo. Preto Európania začali hľadať nové cesty – na mori. Boli to Portugalci, ktorí začali objavovať zámorské cesty do Indie. Po roku 1453 sa snaha európskych panovníckych dvorov ešte viac zintenzívnila. Na podnet španielskeho kráľovského dvora začal hľadať cestu cez západ aj Krištof Kolumbus.

A s čím sa obchodovalo na hodvábnej ceste? Bol to najmä hodváb, podľa ktorého dostala táto cesta pomenovanie. Vďaka jeho ľahkej váhe, spratnosti a vysokej cene to bola ideálna komodita na dlhé obchodné cesty. Marco Polo napísal vo svojej knihe Milión, že v cisárskom meste chodili aj chudobní v hodvábe, čo mu nik neveril. Považovali toto jeho tvrdenie za bláznovstvo, pretože hodváb si aj bohatí európski šľachtici mohli dovoliť len tak-tak. Ďalšími komoditami boli koreniny, klinčeky, vanilka, čaj z južných provincií Číny, na vedľajších cestách to bola aj slonovina z Indie a Afriky, ako aj otroci, ktorých kupovali moslimovia. Mimochodom veľmi žiadanými otrokmi boli Slovania z Veľkej Moravy, na ktorých zbohatol Svätopluk. Jednou z najdrahších komodít bolo kadidlo z Jemenu. Týmto sa meralo bohatstvo moslimov. Vzácnym tovarom z Afganistanu bol polodrahokam lapis lazuli, ktorý môžeme nájsť skoro na všetkých mezopotámskych sochách – robili sa z neho hlavne oči na sochách. Hodvábna cesta slúžila aj ako vynikajúce spojenie medzi kultúrami a prienik cudzích prvkov do jednotlivých spoločností. Pušný prach, papierové peniaze, kníhtlač, kompas, ale aj exotické potraviny sa dostali do Európy práve z Ázie. Hodvábna cesta obohacovala európsku kultúru a dostala ju na vyspelejšiu technologickú cestu.