K2 je druhá najvyššia hora na svete – 8611 metrov medzi Pakistanom a Čínou. Jednoduchý názov K2 jej dal britský zememerač T. G. Montgomerie, ktorý štíty označoval písmenom K, čo znamenalo pohorie Karakoram, a potom číslom podľa poradia, ako ich zo vzdialenosti dvesto kilometrov videl. Zhodou okolností sa označenie K2 ušlo práve druhej najvyššej a zaužívalo sa natoľko, že dominuje aj nad čínskym názvom Qogir alebo pakistanským Čogori, čo značí Veľká hora. Tento pojem Čogori jej dali takisto západní cestovatelia v 19.storočí.
K2 leží v pohorí Karakoram a je teda najvyššou horou mimo Himalájí. Čo vás určite zaujme je fakt, že sa tu odohralo zo všetkých 14 osem tisícoviek najviac neúspešných výstupov na vrchol. Je to dané aj tým, že svahy sú oveľa strmšie. Vrchol K2 sa oveľa viac vypína nad ostatnými vrchmi ako je to povedzme u Mount Everestu a preto sa tu mení veľmi rýchlo počasie.
Prvým úspešnými horolezcami, ktorým sa podarilo dosiahnuť vrchol, boli Taliani Achille Compagnoni a Lino Lacedelli v 31.7. 1954. Potom sa dlho nikomu nepodarilo vyliezť na vrchol až o 23 rokov a to konkrétne 8.8. 1977 7 členom japonskej expedície.
Prvému človeku, ktorému sa podarilo úspešne vyliezť dvakrát na vrchol jednej z najťažších osem tisícoviek bol Jozef Rakoncaj (1983 a 1986).
Prvým Slovákom, ktorý vystúpil na vrchol K2 bol Peter Božík v roku 1986. Bol jedným zo sedemčlennej poľskej expedície pod vedením Januszom Majerom. Ich výstupová trasa juhozápadným pilierom dostala už predtým názov Magická línia. Nazval ju tak legendárny Talian Reinhold Messner, ktorý si ju vybral v roku 1979. Túto cestu, ktorú Messner nazval príliš obtiažnu, docenila až neskôr história.
Až do roku 2012 sa žiadnemu Slovákovi nepodarilo vystúpiť na vrchol jednej z najťažších 8 tisícoviek. To sa nakoniec podarilo v spomínanom roku Petrovi Hámorovi, ktorý však vyšiel oproti Božíkovi takzvanou klasickou cestou.
Na K2 sa dodnes podarilo dodnes vystúpiť cez 330 ľudí a 60% percent z nich nepoužilo kyslík. Je to preto, že sa tu nerobia tak v masovom meradle komerčné výstupy ako pri Mount Evereste a oblasť zostáva viac menej ,,len“ pre horolezcov. Aj trek do base campu, kam smerujeme my, nie je dnes tak komerčne podchytený ako pri trekoch do base campu k najvyššej hore sveta. Stále sa tu prespáva v stanoch, všetko sa ťahá na chrbtoch a dodáva ceste nádych prvých expedícii do Himalájí.